Bazilika Sedembolestnej v Šaštíne, 21. októbra 2016
Drahý otec arcibiskup Stanislav Zvolenský, otec arcibiskup Ján Orosch, otec biskup Ludvik Schwarz z Rakúska, otec Jozef Ižold – provinciál saleziánov na Slovensku, sestra Jana Kurkinová – provinciálna predstavená Dcér Márie Pomocnice na Slovensku, sestra Šebastiána Tuptová – provinciálna predstavená Sestier svätého kríža, drahá smútiaca rodina, členovia saleziánskej rodiny, kňazi, rehoľné sestry a rehoľníci, členovia sekulárnych inštitútov, bývalí odchovanci dona Ernesta, vzácni hostia zo zahraničia, milí televízni diváci, bratia a sestry v Kristu.
Odišiel svätec. Lepšie povedané – svätec nás predišiel do večnosti. Dozrel ako jesenná úroda, pretože Pánovi sa zapáčil jeho život, ktorý si ho pre jeho bohabojnosť (Hebr 4,7) privinul do svojho milosrdného a otcovského náručia, po ktorom don Ernest vrúcne túžil a silne sa naň tešil.
Evanjelium, ktoré sme práve čítali, hovorí o Ježišovej kňazskej modlitbe. Ježiš sa modlí tak, že hovorí o svojom živote, aby mohol vlastne hovoriť o svojej viere. Ježiš si je vedomý, že prišla jeho hodina, hodina jeho oslávenia cez utrpenie, ktorého cieľom je oslava nebeského Otca. On nám zjavil láskyplnú Otcovu tvár; teraz očakáva, že nielen učeníkov, ale aj nás Pán ochráni pred temnotou zla.
Pre jeho učeníkov sa Ježišov život stáva vzorom. Vo svojej modlitbe prosí pre svojich od Otca to, o čo prosí aj pre seba: aby všetci patrili Otcovi, aby všetci boli jedno, ako je on jedno s Otcom (Jn 17,22). Ako náš Brat nechce žiadne privilégiá, je jedným z nás, alebo lepšie povedané, my všetci sme v ňom, už mu patríme ako synovia a dcéry v Synovi a on sa za nás prihovára u Otca.
Ježišova kňazská modlitba nás učí, ako čítať, teda interpretovať náš život vo svetle viery, prostredníctvom ktorej pred ľuďmi vydávame svedectvo o Bohu v dnešnom modernom svete. Nikto nežije pre seba a nikto pre seba neumiera, hovorí svätý Pavol. Ba žijeme a umierame pre Boha a na základe Ježišovej skúsenosti, žijeme a umierame aj pre svojich bratov a sestry. Takto vlastne môžeme plniť príkaz lásky, povolanie k láske k Bohu a blížnym v perspektíve, že privedieme svet nášmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi.
Otec Ernest je odzrkadlením Ježišovej kňazskej modlitby. Žil a pracoval, aby iní mali život. Modlil sa a zachraňoval povolania mladých spolubratov, keď v 50. rokoch zavládla totalita. Riskoval zdravie, trýzeň z vyšetrovania, odsúdenie, väzenie a život v anonymite len preto, že túžil, aby iní mohli slobodne nasledovať Krista.
Dovoľte, aby som v krátkosti predložil základné prvky jeho bohatého a svätého života.
Don Ernest sa narodil 7.januára 1920 v obci Vištuk ako prvý z piatich detí roľníkov Štefana a Johany, rodenej Somorovej. Po piatej triede ho otec dal študovať na osemročné gymnázium v Trnave. Pod vplyvom jeho strýka saleziána Antona Macáka na jeseň 1932 Ernest prestúpil na tamojšie saleziánske gymnázium. V roku 1935 vstúpil do saleziánskeho noviciátu v Hronskom Beňadiku. Po prvých sľuboch si v Moravskej Ostrave dokončil gymnaziálne a filozofické štúdiá, saleziánsku pedagogickú prax si vykonával v rokoch 1939 – 1942 v saleziánskych ústavoch v Hronskom Svätom Beňadiku, v Šaštíne a v Trnave. Na štúdium teológie ho na jeseň 1942 predstavení poslali do Turína. Hneď zo začiatku tam zažil bombardovanie a biedu a štúdium sa presunulo na vidiek do Bagnolo Piemonte. Ďalšie roky študoval už na Slovensku v Hronskom Svätom Beňadiku. Pri tom všetkom však počas týchto rokov dostal aj dva veľké duchovné dary. „Prvý nečakaný dar som dostal 8. decembra 1944. Pamätám sa, že som sedel vpredu opretý o jeden z masívnych novogotických stĺpov chrámu. Vo chvíľach, keď som dostal sväté prijímanie, samého Ježiša Krista, v úplnom tichu môjho vnútra sa zreteľne ozval hlas: ,CHCEM A MUSÍM SA STAŤ SVÄTÝM!‘ Vnímal som túto jasnú vetu ako čosi nové a hlboké, čo sa mi vrývalo do duše. V živote ma Boh robil šťastným, aj keď žiadal čosi nad moje sily.“
Druhým darom bola jeho kňazská vysviacka v roku 1946. V tom istom roku sa zapísal na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave (filozofia a dejiny), pričom vykonával aj kňazskú a pedagogickú činnosť v bratislavskom oratóriu na Miletičovej ulici, potom aj v saleziánskom pedagogickom inštitúte v Hodoch pri Galante (1948-1949) a v Šaštíne (1949-1950). Tam ho v apríli 1950 stihol drastický zásah komunistického režimu proti slovenským rehoľníkom. Najprv bol internovaný priamo v Šaštíne, 25. apríla 1950 ho deportovali s ostatnými spolubratmi do Podolínca. Tu začal organizovať útek, ktorý sa mu 10. októbra 1950 vydaril. Aj keď na neho vydali zatykač, pokračoval v tajnej práci medzi mladými saleziánmi, ktorých postupne prepúšťali z „koncentračných kláštorov“.
ŠtB ho 7. septembra 1952 zatkla v českom Přerove pri návšteve mladých spolubratov. Celé vyšetrovanie a kruté mučenie pri výsluchoch trvalo od septembra 1952 do augusta 1953.
Napokon začal predstierať, že sa zbláznil. A tak ho od Dvoch levov dali do väzenskej nemocnice v Justičnom paláci. Po ôsmich mesiacoch ho poslali do Prahy na Pankrác a na psychiatriu na Kobylisy. Skončilo sa to, keď jeho otec požiadal, aby ho prepustili do opatery rodičom. Z Havlíčkovho Brodu ho previezli najprv do liečebne v Pezinku a 20. apríla 1955 ho prepustili domov. Až do apríla 1968, keď vycestoval do Talianska, pracoval ako roľník v rodnom Vištuku a stále „hral blázna“. Iba sedem ľudí v rodine a pár saleziánov vedelo, aká je pravda.
V apríli 1968 sa mu podarilo vycestovať do Talianska. Najprv účinkoval ako kaplán španielskych rehoľných sestier v Ríme (1968-1976), no málo kto vedel o jeho prítomnosti v Ríme, lebo sa bál, že by ho mohla ŠtB sledovať aj v Ríme. Tu intenzívne spolupracoval so svojím bratom Ludvikomna mládežníckom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu (vyše 600 výstupov). Neskôr ho predstavení vymenovali za predstaveného saleziánskej slovenskej komunity v Slovenskom ústavu svätých Cyrila a Metoda v Ríme. Túto službu zastával do roku 1985. V roku 1987 ho predstavení vymenovali za predstaveného saleziánskej komunity v Bazileji (Švajčiarsko).V roku 1990, po páde totality, sa vrátil na Slovensko, do Šaštína. Stal sa predstaveným saleziánskeho domu, v ktorom začalo pôsobiť aj Gymnázium Jána Bosca.
V roku 1993 sa stal provinciálom. Bol už starší. Mal pred sebou dve neľahké úlohy. Prvá: usiloval sa obnoviť saleziánske diela, ktoré totalitný režim zavrel a skonfiškoval pred rokom 1950 a otvárať nové prítomnosti, ktoré odpovedali na potreby mládeže v 90.rokoch. Druhá bola do určitej miery ešte náročnejšia: vytvárať a budovať rehoľné komunity zo saleziánov, ktorí žili tajným rehoľným životom počas totality a zrazu sa ocitli v nových podmienkach slobody, kedy konečne mohli obohacovať Cirkev a občiansku spoločnosť saleziánskou charizmou. Bolo teda potrebné zladiť generačné rozdiely a dynamiku spoločného života v saleziánskych rehoľných komunitách, ktoré mali byť príťažlivé a povzbudzujúce pre mladých ľudí. Don Ernest počiatočné ťažkosti bravúrne zvládol predovšetkým svojou silnou vierou, otcovským prístupom a nevšednou trpezlivosťou.
Musíme ešte podotknúť, že popri svojich rehoľných a pedagogických záväzkoch sa don Ernest Macák venoval aj literárnej činnosti. V zahraničí a po páde totality aj na Slovensku publikoval viacero kníh:
– Malý generál/Malá superstar (Michal Magone),
– Muž s ranami (Páter Pio),
– V bunkri hladu (Maximilián Kolbe),
– Lurdy – maják atómového veku,
– Naša Sedembolestná Matka,
– Zápisky spoza mreží (vyšli v slovenskom, anglickom a španielskom jazyku),
– Dva roky v katakombách,
– Diagnóza: blázon pre Krista,
– Utečenci pre Krista,
– Prenasledovaní pre Krista.
Spomedzi nevydaných rukopisov možno uviesť Otčenáše kňaza z výroby a dielo Svätá omša, to je Ježiš! Tiež Štyridsaťročná kalvária. Dejiny slovenských saleziánov za totality.
V roku 2009 vyšla jeho posledná kniha Bože, oplatilo sa mi žiť, v ktorej zhrnul svoje vyznanie života a viery.
Za roky znášaného utrpenia počas komunistického režimu ocenil Ústav pamäti národa dona Ernesta 17. novembra 2013 pamätným listom predsedu správnej rady ÚPN.
V nedeľu 9. októbra 2016 bola donovi Ernestovi udelená Cena primátora mesta Šaštín-Stráže za osobný prínos v oblasti vzdelávania mládeže a formovania osobností s celospoločenským významom a za pozdvihnutie kultúrno-vzdelanostnej úrovne mesta Šaštín-Stráže.
Po šiestich rokoch služby provinciála sa vrátil do milovaného Šaštína, k Sedembolestnej, aby bol stále k dispozícii nielen spolubratom, ale najmä študentom gymnázia. Keď sa čoraz viac hlásili problémy so zdravím a vysokým vekom, prijali ho Sestry svätého kríža v Cerovej, kde im, pokiaľ mohol, duchovne slúžil, a ony sa o neho až do konca s veľkou láskou starali.
Chcel by som ešte poukázať na niektoré charakteristické črty jeho hlbokého duchovného, rehoľného a apoštolského života.
1. Spoznal som ho v r. 1972, môžem teda dosvedčiť, že bol ochotný obetovať, teda dať svoj život za spolubratov, za záchranu povolania mladých saleziánov. Don Ernest bol tvorcom idey ilegálneho prechodu viac ako 60 mladých saleziánov cez hranice, aby mohli dosiahnuť a naplniť svoj životný sen: naplno patriť Bohu ako kňazi a zasvätené osoby. Realizátorom jeho plánov bol v prvom rade don Titus Zeman, za ktorého kauzu blahorečenia sa tieto roky a mesiace intenzívne modlíme. Obaja na to doplatili zatknutím, týraním a väzením.
2. Bol mužom bolesti, ako hovorí prorok Izaiáš o Ježišovi Kristovi. Nasledoval svojho majstra. Svoje utrpenie vo vyšetrovacej väzbe takto opísal: „Kopanie vyšetrovateľa bolo veľmi silné. Ostávali po ňom bolestivé miesta. Boleli pri každom kroku. Na stehnách sa mi tvorili modriny, ktoré pribúdali pri každom vypočúvaní… Boleli ma už aj svaly na prsiach a rebrá sa stali terčom pre boxerské údery môjho vyšetrovateľa… Raz mi zasiahol na ľavej strane hrudného koša spodné výbežky rebier. Neviem, či sa mi tam niečo natrhlo alebo puklo. Bolelo ma to ešte i po pol roku, ba aj dlhšie“. Bitie sa stupňovalo. Niekedy ho bili aj dvaja naraz. Potom „pribúdali nové spôsoby bitky. Keď som kľačal, vyšetrovateľ ma chvíľami ľavou rukou kmásal za vlasy, mykal mi hlavu dopredu a päsťou pravej ruky ma začal mlátiť vzadu po krku“. A tak zo strachu, žeby počas týrania vo vyšetrovacej väzbe mohol zradiť mená spolubratov, ktorí ilegálne vlasť opustili, volil cestu hry na blázna a to tak dokonale, ako som už spomenul, že mu nato neprišli ani viaceré lekárske vyšetrovacie komisie.
3. Odkiaľ bral don Ernest silu, aby zvládol všetky ťažkosti? Predovšetkým z eucharistie. Bol to eucharistický kňaz, eucharistický rehoľník. Z jeho osobných zápiskov vidno, že si vybudoval tak hlboký, úprimný a blízky vzťah k eucharistickému Ježišovi, že by som ho prirovnal k „mystickému“ stotožneniu sa s Kristom, ktorý svoju obetavú lásku sprítomňuje v každom eucharistickom slávení. Ku koncu svojho života don Ernest napísal: „Takmer deväťdesiat rokov mám za sebou, slabšiu mozgovú príhodu spred vyše troch rokov a postupujúce starnutie s dennou modlitbou: ´Ježišu, aj v môj posledný deň príď ku mne ako môj priateľ!´Príde môj Ježiš, večne živý a spolu skončíme túto búrlivú i tichú chôdzu na zemi. Prenesie si ma k sebe a tam sa to začne: to úžasné a večné! Ustavičná extáza! Čo môže človek chcieť viac? Miloval ma, miluje ma a chce ma milovať večne!“
4. Bol skromný a pokorný. Mimoriadne pokorný. Dovoľte, aby som uviedol jeden môj zážitok s ním. Bolo to v roku 1980 v Ríme. Ako mladý bohoslovec salezián som patril do jeho komunity a on bol môj predstavený, ale aj duchovný vodca. Tak som ho poprosil, aby mi poukázal, na ktorých svojich negatívnych vlastnostiach mám seriózne popracovať, aby bol zo mňa dobrý rehoľník. A on mi taktne a jemne pár vecí naznačil. Potom chvíľu počkal a pokojne povedal: „Drahý Števko, a teraz ty povedz mne, aké nedostatky na mne vidíš. Ja tiež potrebujem pracovať na svojej svätosti.“ Nepamätám si, či som mu niečo povedal, no zostal som v nemom úžase nad jeho pokornou prosbou.
5. Krášlili ho aj iné čnosti. Bola to predovšetkým jeho vnútorná sila, pokoj, vľúdnosť, priateľskosť a dobrota. Nielen pre mňa, ale pre všetkých saleziánov našej provincie, dovolím si to tvrdiť, on bol otcom – nikdy nebol predstaveným v tom zmysle, žeby rozkazoval, prikazoval, bol otcom, ktorý vedelkaždého vypočuť, pochopiť, priať mu a byť mu nápomocným. Fascinovalo ma na ňom aj to, že som ho nikdy nevidel nahnevaného, bravúrne dokázal zvládnuť napäté situácie, vedel druhých trpezlivo počúvať a aktívne s nimi spolupracovať. Bol nenáročný. Žil príkladnou chudobou, uspokojil sa s tým, čo mal. Nebol požadovačný. Vyžarovalo z neho silné presvedčenie, že sa oplatí žiť pre Krista a pre svoju vieru.
Chcel by som skončiť slovami, ktoré don Ernest napísal na začiatku prenasledovania v 50. rokoch minulého storočia. Odhaľujú nám najhlbšie črty jeho duše a najmä jeho silnú vieru: „Keď Kristus s nami, kto proti nám? Vari naša zbabelosť, krehkosť alebo naševášne? Alebo vari tajné bezbožnícke plány, ich nenávisť, lágre a automaty?
S Kristom sa nevládzeme poraziť a zničiť asi ani my sami! A tým menej to môžu a vládzu urobiť Boží nepriatelia!
Pretože vždy a všade: Christusvincit, Christusregnat, Christusimperat! – Kristus víťaz, Kristus kráľ náš, Kristus náš vladár!
Maranatha, príď, Pane Ježišu!
Ku každému a denne!“
Preto k záveru svojho života mohol povedať a napísať: „Bože, oplatilo sa mi žiť! Vďaka! Vďaka!“
Drahý don Ernest, pred Vašou a našou Matkou Sedembolestnou my Vám tiež hovoríme úprimné a bratské „vďaka“. Vďak, don Ernest, vďaka. Amen.
Don Štefan Turanský SDB
