Citáty a myšlienky
zo života otca Ernesta
Deogratias! Deogratias!
Neverím vlastným očiam, čo vo mne dokázal Boh. Som plný nádeje a radosti. Neviem, ako to bude v Moravskej Ostrave, kam o štyri dni odcestujeme. Je to neznáma, ale či nie je aj tam Pán? On ma tam už čaká, on už predvída môj život… Hoď sa mu do náručia a ver mu viac ako sebe!
(Zo spomienky na svoje prvé rehoľné sľuby, ktoré zložil 31. júla 1936)
Niekedy rozmýšľam, či môj život vo väzení, strach, bitie a súženie, čo som tam musel zniesť, nebude v Božích očiach ako akési náhradné nekrvavé mučeníctvo. Náhradné za to krvavé, po ktorom som niekedy túžil, a ku ktorému ma na polnočnú 1944 to jasné a zreteľné. „ÁNO“ pozývalo.
(Pri spomienke na milostivý zážitok po svätom prijímaní na Vianoce 1944)
Kto som ja, že si ma Boh vybral, vyvolil, viedol a vychovával až po tento okamih? Kto som ja so svojím limitovaným zdravím a ostatnými ťažkosťami každého druhu? Čo tu vlastne na dlažbe chrámu pri tejto kňazskej vysviacke hľadám ja? Koľko mi toho musel Trojjediný odpustiť až po tento okamih!
(Z úvah o svojej kňazskej vysviacke)
Brat strach musel po tieto týždne krotiť i moju ctižiadosť. Tá by si bola namýšľala, že môj útek bude čímsi veľkým a hrdinským, že získam uznanie a česť nielen pre seba, ale i pre saleziánov. Nepodliehal som síce týmto myšlienkam, ale boli. Dobro však treba konať, aj keď pritom musíme zápasiť s vlastnou pýchou. Aj tento boj treba vložiť do Božích rúk, aby ma nezmietli ani vlny odvahy, ani vlny bezmocnosti a strachu.
(Myšlienky pri spomínaní na okolnosti úteku z Podolínca)
Odpočíval som a striasal zo seba tú úzkosť a neistotu, pozorujúc lesné zvieratká a vtákov, učiac sa od nich tichu, pokoju a pocitu bezpečnosti v Božích rukách a v modlitbe.
(O momentoch oddychu u dobrodincov na samotách, počas tajnej práce medzi spolubratmi v rokoch 1951-1952)
Spasiteľ, nebeská Matka! Chceli ste mi týmto úderom vari dať najavo, že vy ma pri týchto všetkých prácach vôbec nepotrebujete? Že som si začal priveľa o sebe myslieť? Dopustili ste, že som sa ocitol v priepasti pokory a múk, aby ste ma tým silnejšie privinuli a priviedli k sebe?Bezpochyby, milosťou bola aj táto strašná situácia.
(Spomienka na zatknutie 7. septembra 1952 v Přerove)
Hoci som sa modlil, aby ma Pán vyslobodil a on to neurobil, aj tak som sa modlil. Darom bolo už to, že som sa vôbec mohol modliť tak, ako som sa modlil. Darom bolo, že som nikdy nestrácal dôveru, že Pán i naša Pomocnica sú pri mne, hoci som nevedel ako.
(Zo spomienok na prvé týždne väzenia, v jeseni 1952)
Vo väzení som sa naučil, že hrdinskú lásku nám môže dať iba Pán. Naše hrdinstvo, ak nejaké je, nespočíva v tom, že poľahky premôžeme najťažšie problémy, ale v tom, že ich v našej bytosti, ktorá je len krehkou a slabou ľudskou nádobou, premáha sám Boh. Keď nám Boh dá takúto hrdinskú lásku, musí nám k nej dať aj hrdinskú pokoru, t. j. vedomie, že sme krehké nádoby.Chýbala mi vo väzení práve táto hrdinská pokora? Spoliehal som sa priveľmi na svoj rozum, na svoju kombinačnú schopnosť, na vedomie, že všetko zachránim, všetko sám vysvetlím? A len málo som sa spoliehal na svetlo od Pána a aby ma on jediný viedol? Boh bol ku mne nesmierne dobrý i vo väzení, i vtedy, keď som bol na dne vlastnej biedy.
(Z úvah o väzení)
Drahí spolubratia, ďakujem vám za každý prejav radosti, za každý úsmev a povzbudenie, za každú modlitbu a obetu za mňa, za provinciu i za Cirkev! Veľmi ste mi tým pomáhali. (…) Chcete ešte jednu myšlienku? Otec, večná Láska, chce, aby sme boli svätí ako on, ako Ježiš, ako Duch Svätý! Cez ruky Ježišovej Matky! Na to nás povolal, aby sme sa dali napospas jeho Láske! Len to má význam a zmysel i v našej krehkosti! A cez všetko sa možno premodliť! I cez väzenia, krízy, pády, znechutenia, cez choroby i cez samú smrť. To je kus mojej celoživotnej skúsenosti, o ktorú sa tu s vami delím.
(Vnútorné správy saleziánov, marec 1999, na záver svojho úradu provinciála)
Ježišu, aj v môj posledný deň príď ku mne ako môj priateľ!Príde môj Ježiš, večne živý, a spolu skončíme túto búrlivú i tichú chôdzu na zemi. Prenesie si ma k sebe a tam sa to začne: to úžasné a večné! Ustavičná extáza! Čo môže človek chcieť viac? Miloval ma, miluje ma a chce ma milovať večne!
VŠETKO JE MILOSŤ A DAR.
VŠETKO BUDE MILOSŤ A DAR! Večne ho milovať!
Bože, oplatilo sa mi žiť! VĎAKA! VĎAKA!
Bratia! Odpustite mi, že som vás nemal ešte radšej!
(Šaštín 29. marec 2008, z knihy „Bože, oplatilo sa mi žiť!“)