Ernest Macák
životopis
Ernest Macák
salezián kňaz, mystik, pedagóg, redaktor, literát
* 7. januára 1920 Vištuk
† 13. októbra 2016 Cerová
Don Ernest Macák sa narodil 7. januára 1920 v obci Vištuk ako prvý z piatich detí roľníkov Štefana a Johany, rodenej Somorovej. V svojich spomienkach don Ernest píše, že tento dátum je deň nahlásenia na matriku, no on sa narodil o deň skôr. Pokrstili ho 11. januára a meno dostal po krstnom otcovi. Základnú školu navštevoval v rodisku. Priznáva sa, že „od malička som bol vášnivý ,stromolezec‘“, a tak sa stalo, že ako 8-ročný spadol z veľkej lipy a bol v bezvedomí. Týždeň ležal v posteli. V rodisku aj miništroval a prvý raz sa stretol s otázkou, či ísť za kňaza. Po piatej triede ho dal otec študovať na gymnázium v Trnave.
Strýko salezián Anton Macák pôsobil v Šaštíne, takže na jeseň 1932 Ernest prestúpil na tamojšie saleziánske gymnázium. Prežil tam svoju prvú vnútornú krízu. Po skončení piatej triedy vstúpil do saleziánskeho noviciátu v Hronskom Sv. Beňadiku a 31. júla 1936 zložil prvé rehoľné sľuby. „Kľakadlo, na ktorom sme pred oltárom pri skladaní sľubov kľačali, bolo nádherne vyzdobené kvetmi. Bol som šťastný. Ďakoval som Pánovi, že mi zachránil počas krízy v Šaštíne povolanie a že mi už vyše poldruha roka pomáha byť verný a bez ťažkého hriechu.“
V Moravskej Ostrave dokončil gymnaziálne a filozofické štúdiá, saleziánsku pedagogickú prax si vykonával v rokoch 1939 – 1942 v saleziánskych ústavoch v Hronskom Sv. Beňadiku, v Šaštíne a v Trnave. V Šaštíne „pred veľkými slávnosťami i po nich som písal články do najväčších slovenských novín. Počas pútí som vždy sedával v sakristii, kde mi vedúci pútnických skupín hlásili počet pútnikov i miesto, odkiaľ prišli“. Počas tohto obdobia sa z mladého saleziána stal učiteľ latinčiny, so študentmi hrával divadlo, športoval… „Pracoval som, smial som sa i bavil chlapcov a nikto netušil, čo zažívam v duši. Len čo sa skončila hodina latinčiny alebo nejaká povinnosť, prestávka s chlapcami…, akoby bol niekto obrátil v mojej duši celkom novú stranu. Pociťoval som nesmiernu opustenosť a samotu plnú úzkosti… Dokedy budem musieť takto žiť?“ O radu prosil aj Pátra Pia. Ten mu na list odpovedal a odporúčal poslušnosť duchovnému vodcovi. A tak mu duchovné vedenie u strýka Antona pomohlo krízu prekonať.
Na štúdium teológie ho na jeseň 1942 predstavení poslali do Turína. Hneď zo začiatku tam zažil bombardovanie a biedu a štúdium sa presunulo na vidiek do Bagnolo Piemonte. Ďalšie roky študoval už na Slovensku v Hronskom Sv. Beňa-diku. Ani tu ho neminuli vojnové peripetie, ostreľovanie, evakuácia… Pri tom všetkom však počas týchto rokov dostal aj dva veľké duchovné dary. O prvom spomína takto: „Prvý nečakaný dar som dostal 8. decem-bra 1944. Pamätám sa, že som sedel vpredu opretý o jeden z masívnych novogotických stĺpov chrámu. Vo chvíľach, keď som dostal sväté prijímanie, samého Ježiša Krista, v úplnom tichu môjho vnútra sa zreteľne ozval hlas: ,CHCEM A MUSÍM SA STAŤ SVÄTÝM!‘ Vnímal som túto jasnú vetu ako čosi nové a hlboké, čo sa mi vrývalo do duše. V živote ma Boh robil šťastným, aj keď žiadal čosi nad moje sily.“
Napokon prišiel vytúžený deň, keď 29. júna 1946 biskup Dr. Michal Buzalka v Hronskom Sv. Beňadiku vysvätil Ernesta Macáka za kňaza. Jeho rodičia aj strýko Anton boli pri tom. „Ležal som na dlažbe medzi svätencami s celou svojou minulosťou a zlyhávaním! Kto som ja, že si ma Boh vybral, vyvolil, viedol a vychovával až po tento okamih? Ležal som na chrámovej dlažbe ako bezmocný, slabý, bezbranný a nemohúci, ako ten, čo má za sebou nesmierne veľa odpustených zlyhaní. Ležal som v pokore a prežíval som svoju nehodnosť pred tvárou trojjediného Boha, ale súčasne aj veľkú vďačnosť a lásku.“
Na jeseň roku 1946 nastúpil na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave študovať filozofiu a dejiny a zároveň vykonával aj kňazskú a pedagogickú činnosť medzi mladými v Bratislave na Miletičovej, na saleziánskom pedagogickom inštitúte v Hodoch pri Galante (1948 – 1949) a napokon aj v Šaštíne (1949 – 1950). V tom čase, vedomý si nebezpečenstva zo strany komunistov, začal hľadať a neskôr organizovať možnosti pre úteky mladých spolubratov do Talianska. Prvý útek sa vydaril ešte na konci roku 1949. Potom v apríli 1950 však komunisti zakročili voči všetkým reholiam. „Bol som vtedy mladý, mal som tridsať rokov, v srdci mi horeli veľké túžby a Pán mi dával odvahu, i keď som sa bál,“ napísal v knihe Zápisky spoza mreží. Zo Šaštína deportovali saleziánov do Podolínca. Tam, udržiavajúc si horlivosť za povolania mladých spolubratov, začal uvažovať o svojom úteku. Najprv zmizol na jeden týždeň, aby zašiel za spolubratom Titusom Zemanom na faru do Šenkvíc a odovzdal mu informácie o možnosti útekov cez Moravu do Rakúska. A hneď sa vrátil do Podo-línca, kde ani nezbadali, že chýbal. Napokon 10. októbra toho istého roka z Podolínca definitívne ušiel a dva roky sa tajne venoval mladými saleziánom, pričom sa skrýval, lebo bol na neho vydaný zatykač. Boli to mesiace s množstvom práce.
„Z hektickej a nebezpečnej činnosti ma nakoniec vytrhol sám Pán. Bolo to v nedeľu 7. septembra 1952.“ Pri návšteve mladých spolubratov v českom Přerove ho zatkla ŠtB. Celé vyšetrovanie a kruté mučenie pri výsluchoch trvalo od septembra 1952 do augusta 1953. „Veď nikomu som nechcel škodiť, naopak, oni chceli škodiť Cirkvi väznením stoviek a tisícov ľudí. Koľko ma to stálo obáv, rizík, úderov do pŕs, bagančami do stehien, úderov na chodidlá, po hlave, po krčných tepnách a pod. Ako ťažko sa na to spomína.“ Napokon začal predstierať, že sa zbláznil. Hoci sa desil, dokedy to vydrží a či sa naozaj napokon nezblázni. A tak ho v Bratislave z Dvoch levov dali do väzenskej nemocnice v Justičnom paláci. Po ôsmich mesiacoch ho poslali do Prahy na Pankrác a na psy-chiatriu na Kobylisy. Skončilo sa to, keď jeho otec požiadal, aby ho prepustili do domácej opatery. Z Havlíčkovho Brodu ho presunuli do liečebne v Pezinku a 20. apríla 1955 ho prepustili domov. Až do apríla 1968, keď vycestoval do Talianska, pracoval ako roľník v rodnom Viš-tuku a stále „hral blázna“. Iba sedem ľudí v rodine vedelo pravdu.
Keď v roku 2008 písal poslednú knihu, vyznal sa: „Otvárajú sa mi pritom v duši stále nezacelené rany a s nimi vnútorné utrpenie a bolesť. Prepáčte mi, nebudem o svojom väznení a bláznovstve už nikdy viac písať. BOŽE! BOŽE MÔJ! AKÁ STRAŠNÁ MILOSŤ A DAR to boli! Ako pomalinky-pomaly, zavše len po kvapkách som ju prijímal! Ako som sa jej len bránil! Dnes viem, že to bolo naozaj milosťou a darom.“
Po príchode do Ríma v roku 1968 sa ho ujal brat Ľudovít, ktorý tam už pôsobil. Spolubrat Gorazd Zvonický mu našiel miesto pa-storačnej služby ako kaplán španielskych rehoľných sestier kapucínok (1968 – 1976). Don Ernest sa čoskoro s bratom Ľudovítom pustil do prípravy utorkového mládežníckeho vysielania Vatikánskeho rozhlasu. Relácia sa volala Mladá vlna a robil to osem rokov. V ďalšom období (do roku 1985) zastával úrad direktora saleziánskej komunity Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda a vyučoval na slovenskom gymnáziu. Od roku 1987 pastoračne pôsobil medzi Slovákmi v Bazileji (Švajčiarsko), kde bol tiež direktorom komunity. Z tejto „zahraničnej vinice Pána“ sa v roku 1990 vrátil na Slovensko, kde mu zverili úlohu direktora saleziánov a riaditeľa Gymnázia Jána Bosca v Šaštíne.
V roku 1993 sa stal provinciálom Saleziánov dona Bosca na Slovensku. Čakala ho neľahká úloha budovania diela v nových pod-mienkach a najmä bolo treba zosúlaďovať pohľady a postoje bratov pamätníkov predkomunistického obdobia, bratov, ktorí vyrástli počas komunizmu, a mladučkých bratov, ktorí vstúpili do rehole už v nových podmienkach slobody. Počas jeho mandátu provinciála vzrástli slovenskí saleziáni z 231 na 268 členov.
V roku 1995 mohol privítať v milovanom Šaštíne pápeža, dnes už svätého Jána Pavla II.
Po šiestich rokoch služby bratom a mladým v úlohe „otca“ sa vrátil do milovaného Šaštína, aby bol stále k dispozícii nielen spolubratom, ale najmä študentom gymnázia. A keď sa čoraz viac hlásil vek a s tým spojené starosti, presunul sa k Sestrám svätého kríža do Cerovej, kde im, pokiaľ mohol, duchovne slúžil, a oni sa o neho až do konca s veľkou láskou starali.
Popri svojich rehoľných a pedagogických záväzkoch sa don Ernest Macák venoval aj literárnej činnosti. V zahraničí a po páde totality aj na Slovensku publikoval viacero kníh:
- Malý generál/Malá superstar (Michal Magone),
- Muž s ranami (Páter Pio),
- V bunkri hladu (Maximilián Kolbe),
- Lurdy – maják atómového veku,
- Naša Sedembolestná Matka.
- Zápisky spoza mreží (vyšli v slovenskom, anglickom a španielskom jazyku),
- Dva roky v katakombách,
- Diagnóza: blázon pre Krista,
- Utečenci pre Krista,
- Prenasledovaní pre Krista.
Je tiež spoluautorom (s Rudolfom Blatnickým a Andrejom Paulínym) významnej katechetickej príručky Dejiny spásy.
Spomedzi nevydaných rukopisov spomeňme aspoň tieto:
- Otčenáše kňaza z výroby. Úvahy o modlitbe Otče náš, napísané v rokoch 1955 – 1965 vo Vištuku,
- Svätá omša, to je Ježiš! Duchovné ranné úvahy písané hneď po svätej omši pred odchodom do denných prevažne poľných prác,
- Štyridsaťročná kalvária. Dejiny slovenských saleziánov za totality.
V roku 2009 vyšla jeho posledná kniha Bože, oplatilo sa mi žiť!, v ktorej zhrnul svoje vyznanie života a viery.
Ústav Pamäti národa ocenil dona Ernesta 17. novembra 2013 pamätným listom predsedu správnej rady UPN, za roky znášaného utrpenia za komunistického režimu. Primátor mesta Šaštín-Stráže mu udelil 9. októbra 2016 Cenu primátora mesta Šaštín-Stráže za osobný prínos v oblasti vzdelávania mládeže a formovania osobností s celospoločenským významom a za pozdvihnutie kultúrno-vzdelanostnej úrovne mesta Šaštín-Stráže.
BOŽE, OPLATILO SA MI ŽIŤ!
Takmer deväťdesiat rokov mám za sebou, slabšiu mozgovú príhodu spred vyše troch rokov a postupujúce starnutie s dennou modlitbou: „Ježišu, aj v môj posledný deň príď ku mne ako môj priateľ!“
Príde môj Ježiš, večne živý, a spolu skončíme túto búrlivú i tichú chôdzu na zemi. Prenesie si ma k sebe a tam sa to začne: to úžasné a večné! Ustavičná extáza! Čo môže človek chcieť viac? Miloval ma, miluje ma a chce ma milovať večne!VŠETKO JE MILOSŤ A DAR.
VŠETKO BUDE MILOSŤ A DAR! Večne ho milovať!Bože, oplatilo sa mi žiť! VĎAKA! VĎAKA!
Bratia! Odpustite mi, že som vás nemal ešte radšej!Šaštín, 29. marec 2008