Roky a udalosti
života otca Ernesta
2016
2016
13. októbra don Ernest zomrel v Cerovej, vo veku 96 rokov, na pohreb do Šaštína prišlo množstvo veriacich, kňazov, rehoľníkov, saleziánska rodina i viacerí biskupi
2016
2016
9. októbra mu v jeho neprítomnosti primátor mesta Šašín-Stráže udelil ocenenie za osobný prínos v oblasti vzdelávania mládeže a formovania osobností s celospoločenským významom a za pozdvihnutie kultúrno-vzdelanostnej úrovne mesta
2013
17. decembra prevzal provinciál Karol Maník od Ústavu pamäti národa ocenenie pre Ernesta Macáka za roky znášaného utrpenia za komunizmu
2013
2010
6. januára predsedal v Bazilike Sedembolestnej svätú omšu na poďakovanie za svojich 90 rokov života
2008
pre zdravotné ťažkosti začal žiť v opatere Sestier svätého Kríža v Cerovej, pokiaľ vládal, duchovne im slúžil
2008
2007-2008
napísal svoju poslednú knihu „Bože, oplatilo sa mi žiť!“, vyšla v roku 2009
2004
začiatkom roka napísal spomienky pod názvom „Opäť medzi svojimi“, o pôsobením medzi spolubratmi v Ríme od roku 1976, spomienky sa stali poslednou časťou knihy „Diagnóza: Bláznom pre Krista“, ktorá vyšla v tomto roku vo Vydavateľstve Don Bosco
2004
2001
na podnet spolubrata Andreja Dermeka rozhodol sa napísať dejiny úcty k Sedembolestnej v Šaštíne, don Dermek mu požičal svoj rozpracovaný asi stostranový rukopis, don Ernest dokončil text koncom roka 2003, kniha „Naša Sedembolestná Matka“ vyšla v roku 2004
1999
po šiestich rokoch v službe provinciála sa vrátil žiť a pôsobiť do Šaštína, štyri roky ešte vyučoval na gymnáziu dejepis a súčasne bol spovedníkom gymnazistov
1999
1996
v jarných mesiacoch sa zúčastnil na 24. generálnej kapitule saleziánov v Ríme a ako najstarší účastník uviedol do úradu ôsmeho nástupcu dona Bosca dona Juana Edmunda Vecchiho
1995
na začiatku júla privítal v Šaštíne pápeža Jána Pavla II.
1995
1994
19. decembra zomrel v Bratislave vo veku 73 rokov jeho mladší brat Ľudovít
1994
na konci augusta privítal pri oslave 70 rokov saleziánov na Slovensku siedmeho nástupcu dona Bosca dona Egidiá Viganá
1994
1993
ako 73-ročný sa stal na šesť rokov provinciálom slovenských saleziánov
1990
v septembri sa vrátil žiť a pracovať na Slovensko, stal sa direktorom komunity v Šaštíne, kde obnovil aj saleziánske gymnázium
1990
1987
napísal spomienky na život u rodičov, keď trinásť rokov hral blázna (Môj život roľníka), a na udalosti odchodu do Ríma (Konečne na slobode) – oba texty, spolu s predošlými o väzení a mučení, sa stali súčasťou knihy „Diagnóza: Bláznom pre Krista“
1987
začal pracovať vo švajčiarskom Bazileji medzi Slovákmi
1987
1978
počas leta, kedy zastupoval pastoračne vo švajčiarskom Tübachu, blízko Bodamského jazera, tam 15. augusta dokončil prepracovanie svojho rukopisu, ktorý neskôr vyšielako kniha „Dva roky v katakombách“
1976
v Chicagu vyšla kniha Zápisky spoza mreží, pod pseudonymom A. Ochotnik
1976
1976
v tom roku sa prestal zatajovať, stal sa direktorom slovenských saleziánov v Ústave svätých Cyrila a Metoda, žil a pôsobil tam až do roku 1987
1974
v septembri navštívil Španielsko, tam aj Avilu, cestou sa zastavil na pár dní aj v Taizé, v Arse a v Lurdoch, z Madridu mu sestričky zaplatili letenku do Ríma, a tak prvý raz letel lietadlom
1974
1974
v kláštore nemeckých františkánok viedol pod krycím menom Jozef duchovné cvičenia pre slovenských chlapcov, študentov gymnázia v Ústave svätých Cyrila a Metoda
1971
v tom roku bol blahorečený Maximilán Kolbe, Ernest venoval šesť mesiacov písaniu jeho životopisu – V bunkri hladu
1971
1971
august – koncom mesiaca zomrel vo Vištuku otec dona Ernesta
1971
v máji sa v Ríme stretol so zakladateľom neokatechumenálnej cesty, v októbri začal navštevovať stretnutia v jednej ich skupine, vďaka tomu sa prestal báť, že ho v Ríme sledujú, prestal mať; skupiny neokatechumenálnej cesty navštevoval až do roku 1987
1971
1969
v máji cestoval Ernest do San Giovanni Rotonda, strávil tam desať dní, ďalších osem mesiacov písal životopis pátra Pia – Muž s ranami,
1969
v januári prišiel diplomaticky ako sekretár biskupa Pobožného do Ríma strýko Anton Macák a v kufri priniesol Ernestovi väčšinu jeho rukopisov z Vištuku
1969
1968
od novembra začali Ernest s Ľudovítom pripravovať pre slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu relácie pre mládež, pokračovali v tom celých osem rokov
1968
apríl – Ľudovít našiel Ernestovi bývanie u španielskych rehoľných sestier na Via Cassia 1243, býval tam až do roku 1976, naučil sa španielsky a konal tam duchovnú službu
1968
1968
v utorok 10. apríla po vybavení všetkých dokumentov odcestoval Ernest v doprovode otca cez hranice do Viedne a do Ríma, kde sa mal o neho starať brat Ľudovít
1968
v apríli prišiel brat Ľudovít z Ríma prvý raz na návštevu domov, pri príležitosti pohrebu zosnulého provinciála Jozefa Bokora
1968
1963
napísal meditácie „Otčenáše kňaza z výroby“; v tých rokoch napísal aj meditácie „Svätá omša to je Ježiš!“ i niekoľko ďalších textov, tie však zostali v rukopise
1959
Ernestov otec sa podvolil a vstúpil do roľníckeho družstva, aj Ernest s ním začal pracovať na družstve
1959
1957
14. novembra na podnet dona Františka Valábka, začal písať spomienky na väzenie a bláznenie – dal im názov „Medzi bratmi vlkmi“;písal štýlom, že ide o neznámeho autora z čias španielskej občianskej vojny
1957
24. februára dopísal spomienky na dva roky (november 1950 – september 1952)svojej tajnej práce medzi spolubratmi
1957
1955
keď už bol niekoľko dní doma, po 32 mesiacoch väzenia a ochrannej liečby mohol opäť slúžiť svätú omšu a modliť sa breviár; naďalej však hral pomäteného, iba siedmi najbližší vedeli pravdu; 13 ďalších rokov žil a pracoval s rodičmi ako roľník
1955
22. apríla ľudový súd v Pezinku rozhodol o jeho prepustení do domácej liečby
1955
1954 - 1955
v Pezinku mu predpísali asi dvadsať elektrošokov, liečili ho tiež inzulínom, niekedy to kombinovali; cez nastrčených pacientov ho aj tu sledovali
1954
v júni premiestnili Ernesta v sprievode primára a dvoch tajných do psychiatrickej liečebne v Pezinku na Cajle, každú nedeľu ho tam navštevovali príbuzní, niekedy ho zaviedli aj do kaplnky
1954
1954
v máji ho previezli do psychiatrickej liečebne v Havlíčkovom Brode, tam dostal asi štyri elektrošoky; v lete, po návšteve príbuzných, ktorým prezradil svoj skutočný stav, jeho otec požiadal o možnosť premiestniť Ernesta do Pezinka
1953
v júli ho v už Justičnom paláci preradili do väzenskej nemocnice, kde ho pozorovali; v auguste ho previezli do Prahy na Pankrác a potom do väzenskej psychiatrie Praha-Bohnice, tam bol až do mája 1954, dostal tam asi šesť až osem elektrošokov
1953
1952
v decembri urobil „skok do tmy“, ako to neskôr nazval, – začal hrať psychicky chorého človeka, správal sa polopomätene; pritom si každý deň opakoval aký je dátum
1952
v novembri, na Policajnom riaditeľstve (u Dvoch levov), ho začali mučiť, biť, kopať, trýzniť, pritom prezradil niektoré mená spolubratov a niektorých ľudí, u ktorých býval
1952
1952
pri výsluchoch v Bratislave chceli od neho mená a adresy spolubratov, ako spolupracoval s Revesom a u koho býval; niekoľkokrát zažil milosť aj viac dní trvajúceho veľkého vnútorného pokoja, ktorý si nijako nevedel vysvetliť
1952
7. septembra počas návštevy spolubratov v PTP v Přerove ho zatkla ŠtB, uväznili ho v Olomouci, o niekoľko dní ho previezli do Bratislavy
1952
1951/52
zorganizoval viaceré tajné duchovné cvičenia pre spolubratov a začal organizovať pre nich aj tajné štúdium teológie
1950
november, začína sa tajne stretať s mladými spolubratmi, ku sviatku Nepoškvrnenej im napísal okružný list
1950
1950
10. októbra z Podolínca definitívne ušiel, štát vydal na neho zatykač; ubytovanie našiel u pani Schneiderovej v Žiline
1950
začiatkom júla na týždeň ušiel, navštívil Titusa Zemana a zapojil ho do prevádzania mladých saleziánov za hranice
1950
1950
od 25. apríla v Podolínci tajne píše zápisky o udalostiach; vyšli knižne ako Zápisky spoza mreží
1950
po Barbarskej noci je aj on internovaný v Podolínci
1950
1949
september – tajná polícia zatkla a uväznila jeho brata Ľudovíta, držali ho trinásť mesiacov
1949
kvôli nastupujúcemu komunizmu začal hľadať možnosti a organizovať tajné úteky mladých saleziánov za hranice
1949
1948
jún – jeho brat Ľudovít bol vysvätený za kňaza
1946
ako mladý kňaz pôsobil a Miletičovej v Bratislave a zároveň študoval na univerzite filozofiu a dejiny
1946
1946
29. júna ho biskup Michal Buzalka v Hronskom Beňadiku vysvätil za kňaza
1942
31. júla zložil doživotné rehoľné sľuby, teológiu začal študovať v Turíne, pokračoval – kvôli vojne – na Slovensku
1942
1939 - 42
31. júla zložil doživotné rehoľné sľuby, teológiu začal študovať v Turíne, pokračoval – kvôli vojne – na Slovensku
1939
zmaturoval s vyznamenaním, na františkánskom gymnáziu v Malackách
1939
1939
apríl – po skúškach na františkánskom gymnáziu v Malackách sa už do Ostravy – po rozdelení Československa a vzniku protektorátu – nevrátil, ostal v Šaštíne
1937 - 38
počas štúdia v Ostrave bol v saleziánskom dome členom Družiny Nepoškvrnenej, postupne sa učil viesť skupinu a spolupracovať v tíme
1937 - 38
1936
v decembri, po troch mesiacoch štúdiá v Ostrave, mu lekári diagnostikovali neurasténiu
1936
31. júla zložil prvé rehoľné sľuby, pokračoval v štúdiu filozofie v Moravskej Ostrave
1936
1935
počas noviciátu pomáhal aj prepisovať na písacom stroji slovenský preklad príručky pre novicov „Vade mecum“
1935
na jeseň prežíval krízu škrupulanstva, magister mu naznačil, že riešením môže byť aj odchod domov; na Vianoce kríza pominula
1935
1935
20. júla začal v Hronskom Beňadiku svoj noviciát; magistrom bol Slovinec Ivan Špan, spovedníkom Jozef Babiak; v komunite bol ako asistent aj mladý salezián Titus Zeman
1935
na začiatku pôstneho obdobia si vykonal duchovné cvičenia, ktoré ukončili mesiace krízy, neskôr napísal žiadosť o vstup do noviciátu
1935
1934 - 35
prežíval obdobie neistôt, pokušení, vnútornej bezmocnosti a vzbury
1932
po druhom ročníku prestúpil k saleziánom do Šaštína,rovno do 3. triedy
1932
1930
v septembri začal študovať na gymnáziu v Trnave
1928
18. mája bola nedeľa, deň Ernestovho prvého svätého prijímania
1928
1926
začal navštevovať miestnu Katolícku ľudovú školu
1920
11. januára Ernesta pokrstili po jeho krstnom otcovi, podľa vtedajšieho zvyku
1920
1920
7. januára sa Ernest Macák narodil vo Vištuku