Uvažovanie dona Mariána Valábka nad Evanjeliom od Matúša na Nedeľu Krstu Pána a nad životom dona Ernesta Macáka, 12. januára 2020, Kostol Márie Pomocnice kresťanov, Bratislava – Miletičova
Prečo sa dal Kristus pokrstiť Jánom v Jordáne. Je jasné, že tento krst mu „nič nepridal“ ale ani neubral. No dal nám podnet a Jemu príležitosť spĺňať svoje poslanie od Otca.
A môžeme si všimnúť, že Duch Svätý zostupuje na neho vtedy, keď vystúpil z vody…
Aj tu pri Jordáne sa uskutočnila Epifánia Aj toto bolo Zjavenie Pána, hoci sa uskutočnilo nejakých 30 rokov od prvého Zjavenia mudrcom…
Aj preto sa tu spomína istá sústrednosť týchto udalostí…
A preto urobiac skok do súčasnosti pretrvávajúcej od roku 1919, keď Boh priviedol do tohto sveta troch úžasných Božích ľudí:
• Karola Wojtylu – budúceho pápeža a svätého pod menom Ján Pavol II. 18.5.1920
• Tomáša Špidlíka – jezuitu – experta na spiritualitu kresťanského východu – alebo inak spiritualitu srdca – 17.12.1919
• Ernesta Macáka – saleziána – podnikavého muža viery a hľadania – 7.1.1920
Všetci traja boli citliví na počúvanie Božieho hlasu a Božieho slova…
Trochu sa poznali…
No najmä verne žili svoje kresťanstvo, ktoré vyplývalo z Ježišovho, aj z ich krstu.
Vieme, že don Ernest prešiel 21 ročnú cestu … neokatechumenátu. Nehovoril o tom, ale svoj krst i kňazstvo prežíval hrdinsky jednoducho každý deň.
Je jasné, že si potreboval osvojovať mnoho poznatkov, ktoré majú svoje opodstatnenie v jeho rodostrome, ktoré mu odovzdali jeho predkovia. Aj o svojom krste sa dozvedel od svojich blízkych a k tomu pridali aj mnoho poznatkov o blízkych rodinách.
Keď pripravujem snúbencov dávam im robiť rodostrom, aby vedeli oni, aj ich deti odkiaľ pochádzajú a čo dostali vo svojich domovoch a ako ich to ovplyvnilo. A teraz keď sú už dospelí potrebujú zhodnotiť svoj život od narodenia až po súčasnosť, lebo to môže mať ohromný vplyv na ich budúcnosť.
Don Ernest sa naozaj zaujímal o svojich predkov a vedel ich dobre odhadnúť. To sme nevedeli, že študoval aj psychológiu a že sa v nej vyznal. Svedčia o tom udalosti z neskorších rokov. Vyznal sa v ľuďoch a mal ich rád. Aj toto sme sa od neho to učili.
Neviem či viete, deti, že don Ernest vedel pliesť korbáče k veľkonočnej šibačke. Nevedel som o tom, ale on sám na to s radosťou, s akousi detskou pasiou, aj s huncútstvom spomína: „Vášnivo som na jar behal s kamarátmi okolo potoka v chotári. Hľadali sme dychtivo vŕbové kríky na brehu a rezali sme si z nich prútiky na korbáče k veľkonočnému pondelku. Ba čo viac, keď som mal 9-10 rokov, naplietol som veľa korbáčov a chystal som sa, že pôjdem s vozíkom do Modry a tam ich pred Veľkou nocou predám. Nebolo však z toho nič, lebo… A tak po sviatkoch sa po dome pohadzovali všade korbáče. Keď sme šantili a vyvádzali, mama sa len obzrela dookola, siahla po najbližšom korbáči a už nás aj vyplácala. Keď to už dlhší čas trvalo, raz po takej výplate potajomky sme pozbierali po celom dome korbáče, hodili sme ich na hnojisko a vidlami prikryli hnojom.“
Toto by som o ňom teda nepovedal… No čo myslíte môže s takéhoto prešibaného chalana vyrásť svätec…
A niečo pre tatkov – čo keby ste s vašimi synmi vyrazili na jar do prírody a naučili sa pliesť takéto korbáče… a možno by ste ani nemuseli na trh do Modry – vám stačí cez Záhradnícku na Miletičkárske trhovisko…. a niečo si synovia zarobia…
Ernest Macák nastúpil do ľudovej školy vo Vištuku a tam mu to celkom dobre šlo. Chodil do dvojtriedky a ako tretiak sa zároveň všetko učil aj so štvrtákmi, takže vlastne urobil za rok dve triedy a mohol postúpiť do piatej… Napriek tomu, že všetkému v piatej nerozumel, otec ho poslal študovať na gymnázium do Trnavy a po komunikácii so saleziánom strýkom Antonom prešiel ako 12 ročný na gymnázium do Šaštína. Tam sa mu veľmi páčilo.
Ozaj viete čo mali spoločné Karol Wojtyla a Ernest Macák…?
Obaja hrali divadlo. Karol v ňom mal záľubu a Ernest nie – pretože si na to netrúfal. No predstavení, ktorí mu od 12-tich rokov nahradili rodičov to zbadali a obsadili ho do niekoľkých hlavných úloh. Mal na tom podiel najmä don Ševela, pôvodom z Rače. Toto divadlo don Ernestovi veľmi pomohlo pri verejnom vystupovaní a pomohlo mu aj prekonávať škrupule, ktoré ho v tom čase trápili. A pomohlo mu to aj v odvahe keď ako 15-ročný vstúpiť do noviciátu a ako 16-ročnému zložiť rehoľné sľuby na 5 rokov…
My sa však preto spätným pohľadom môžeme pozrieť do života don Ernesta a objaviť a objavovať, ako ho Božia prozreteľnosť pripravovala na budúcnosť… Áno, on naozaj mohol potom dlhé roky hrať blázna za Krista i pre ľudí…
S kardinálom Špidlíkom, podobne aj s kardinálom Štepánom Trochtom, ho spájala Morava, ale aj ustavičné hľadanie ciest zjednocovania a ciest formácie. Cez nich prichádzalo objavovanie Božích ciest i humor. A rovnako aj knihy, ktoré písali, aby nám všetkým ukázali a pomohli nájsť Božie cesty.
Na roky prežité na Morave si spomínal takto: V Moravskej Ostrave som prežil tri roky spojené s niekoľkými veľkými telesnými vyčerpaniami. Ale zažil som i nemálo nových zážitkov. Aj medzi dobrými ľuďmi a veriacimi, ktorí chodili do našej veľkej kaplnky. Zažili sme na vychádzkach i nemálo posmeškov. Ľudia, najmä mladí, keď nás stretali, sa chytali za gombíky na saku alebo na svetri. Vraj to prináša šťastie. Don Ernesta Horniaka, iného saleziána, to hnevalo. Takže som ho počul ako raz povedal jednému z nich:: „Hloupý má vždy štěstí!“
Ale spomína aj ťažkosti a neistoty, ktoré v živote mal. A veľké ťažkosti mal, keď sa vrátil z Ostravy do Šaštína a mal skladať večné (čiže doživotné) sľuby: „Počas popoludňajšej prestávky hrával som s chlapcami volejbal a iné hry. Cez večernú prestávku som sa prechádzal v družnom rozhovore raz s jednou, raz s druhou skupinkou chlapcov, vo veselom rozhovore. A predsa… potom… Pamätám sa jasne na také chvíle, a nebolo ich málo. Vliekol som s námahou nohy po drevenej dlážke chodieb. Chytalo sa ma čosi a chcelo sa ma akoby zmocniť. Do týchto vnútorných stavov začala sa vyplietať otázka, zavše tichá, zavše bolestná, zavše nástojčivá: „Dokiaľ budem musieť vôbec takto žiť?“
So strýkom Antonom, saleziánom ako ja, som si pravidelne písaval. Myslím že to bolo v liste k Veľkej noci. Usužovaný, neistý, utrápený som mu v liste utrúsil takúto veľa: „Buďte pripravený na všetko!“
Môj strýko reagoval na môj list otvorene a s protestom. Vyčítal mi, že on na mňa nikdy nenaliehal a netlačil, aby som šiel k saleziánom, že to bola moja voľba.
A čo mal don Ernest ešte spoločné s Karolom Wojtylom?
Pátra Pia.
Skúsme to zhodnotiť. Ako sme spomínali, keď sa Ernest vnútorne zmietal a trpel, narazil v saleziánskej čitárni v Šaštíne na číslo duchovnej revue – ani nevedel ako sa volala. Ale bol tam dlhý informačný článok o stigmatizovanom talianskom kapucínovi pátrovi Piovi z Pietralcina. Žil v neveľkom meste San Giovanni Rotondo a mal už niekoľko desaťročí stigmy, t.j. prebité ruky a nohy ako Pán Ježiš na kríži. Rany už desaťročia krvácali.
Prichádzali k nemu ľudia z celého Talianska ba i z Európy. Cez deň ich páter Pio spovedával, ba vedel im čítať i vo svedomí. Diali sa tam i uzdravenia. Pátrovi Piovi písali z celého sveta asi tisíc listov denne. Prosili o modlitby, alebo rady. V kláštore bolo dvadsať pátrov kapucínov, ktorí na ne odpovedali krátkymi listami, ako im to páter Pio radil.
A don Ernest spomína: «Takto sa zrodila i vo mne myšlienka a túžba napísať pátrovi Piovi prosbu, čo robiť v tejto trýznivej duševnej situácií. Tým viac, že koncom júla 1941 sa mi končili päťročné sľuby, ktoré som ako 16-ročný skladal na konci noviciátu v Hronskom Beňadiku. Po takých sľuboch, keď mal mladý rehoľník 21 rokov, skladal doživotné sľuby a stával sa definitívne členom svojej rehole. V takejto vnútornej trýzni a bezmoci, čo robiť, začal som vážne myslieť, že sa obrátim o radu na pátra Pia. Nemal som jeho adresu, ale predpokladal som, že ho každý v Taliansku pozná. A tak som si zostavil po taliansky takúto adresu: Padre Pio, quello stigmatizzato, San Giovanni Rotondo, Italia – Po slovensky: Páter Pio, ten, čo má stigmy, San Giovanni Rotondo, Taliansko
Taliansky som dobre nevedel. Jednoduchými krátkymi vetami so slovníkom v ruke som zliepal svoje ubolené riadky v nádeji, že páter, ktorý číta vo svedomí, ma pochopí.»
Nechcel však, aby sa o liste pátrovi Piovi niekto dozvedel… Preto sa tajne vytratil na pol hodinu z domu a hodil list pre pátra Pia nabitý trýzňou a bolesťou do poštovej schránky v Šaštíne. A do poštovej schránky v Šaštíne súčasne hodil aj list s adresou svojej sestry Marienky do Vištuka. Napísal jej, že dostane list z Talianska. Nech ho dá do inej obálky a napíše na ňu adresu: Ernest Macák Poste restante, Šaštín. A keď ho pošle, nech mu súčasne pošle do Šaštína do ústavu pohľadnicu, pozdrav, v ktorom bude veta: List z Talianska prišiel. Lebo odpoveď od pátra Pia mala dôjsť na jej adresu do Vištuka.
A pohľadnica s vetou „List z Talianska prišiel.“ došla.
Vybehol z ústavu a z pošty si niesol list od pátra Pia. Čakal, že v ňom bude čosi, čo nejako rozotne strašný uzol jeho bolesti, neistoty a trýzne.
V ústave s trasúcimi rukami a očakávaním rozrezal obálku a hltavo som prečítal štyri riadky odpovede. Napísal ich drobným písmom po nemecky jeden z tých dvadsiatich kapucínov, čo denne vybavovali listy, ktorými denne ľudia z celého sveta obliehali stigmatizovaného pátra Pia.
Ernest spomína: «Z tých štyroch riadkov, ktoré som si bleskovo prečítal, dozvedel som sa toto: „Predložili sme pátrovi Piovi Váš list. Odkazuje Vám, aby ste sa modlili a usilovali sa poslušnosťou svojmu duchovnému otcovi zbaviť sa svojich úzkostí a neistôt.“»
Ernest bol z odpovedi úplne rozčarovaný. To, čo mu páter Pio odkázal, už dávno vedel. A zdalo sa mu, že to nepomôže. Preto sa pýta sám seba: „Teda niet pre mňa nijakého východiska?“
A pokračuje: „Myslím, že dva-tri týždne som žil v týchto zmiešaných sklamaných pocitoch. Pomaly som však prichádzal k rozhodnutiu, že ostanem ešte rok ako spolubrat u saleziánov. Po šiestich rokoch od noviciátu už nebudem môcť viac skladať dočasné sľuby, cirkevné právo to nedovoľuje. Jeden rok teda ešte ostanem. A potom? Ale potom som poslúchol radu pátra Pia a za duchovného vodcu som si šiel zvoliť môjho strýka don Antona Macáka, ktorý bol v Trnave v našom ústave na Hollého ulici školským radcom našich ponovicov, ktorí si tam konali tri posledné ročníky gymnaziálnych štúdii a popri tom študovali i niektoré saleziánske predmety, ako napríklad pedagogiku a taliančinu.
Napísal teda provinciálovi Jozefovi Bokorovi v ktorom prosil, aby ho na tretí rok pedagogickej praxe preložil k strýkovi Antonovi Macákovi do Trnavy, že by som ho chcel mať ako duchovného otca a pokúsil sa riešiť pod jeho vedením problémy svojich úzkostí a duchovných napätí.
Don Jozef Bokor ho chápal a 1. septembra 1941 bol Ernest už v Trnave.
Don Antona si vybral na základe roky trvajúceho listovného styku za svojho duchovného vodcu. Ich prvý duchovný rozhovor s don Antonom, si dobre pamätal. Zo strany strýka tu bolo veľké pochopenie jeho stavu a veľká ochota s láskou sa mu venovať. A Ernest mal nádej a ochotu dať sa viesť. Najprv to boli rozhovory každý týždeň, po niekoľkých týždňoch chodil už len raz mesačne. Po všetkých úzkostiach nebolo ani chýru. Bol som akoby iným človekom. Strýko mu hovorieval: „Pozri. Ak Ti Pán Boh dá, že sa staneš kňazom, budeš vedieť u iných okamžite rozpoznať tieto úzkosti, až krízy, len čo ti začne niekto o nich rozprávať. A budeš im vedieť i zodpovedne poradiť. Iný kňaz, čo nič z toho tak bolestne neprežil ako ty, nebude z toho chápať skoro nič alebo len málo, lebo o tom niečo iba čítal alebo iba počul. Tebe to bude jasné a budeš mu vedieť správne poradiť a viesť ho.“
Až takto spätným pohľadom Ernest zbadal, že páter Pio mu veľmi pomohol, keď ho poslal za duchovným vodcom. Preto konštatuje: «Všetko bola milosť, i všetko čo som pri tom vytrpel. Milosťou bol i môj strýko Anton, jedným z najväčších darov, aké som v živote dostal. Veľkú milosť som dostal, keď mi v liste poradil dnes už za svätého vyhlásený páter Pio z Pietralciny. Z jeho rady som bol na začiatku rozčarovaný. Ale dostal som milosť poslúchnuť ju. Dostal som sa do Trnavy k strýkovi Antonovi a zažil som tu priamo revolučné vyšklbnutie všetkej úzkosti a strachu z duše.»
Toto je skúsenosť, dnes už môžeme povedať, hľadajúceho Božieho muža. A jeho skúsenosť môže pomôcť každému jednému z nás, lebo aj my čakáme také zázračné rady a nevieme oceniť tie „normálne“ zázračné rady, ktoré dostávame v spovedi, či pri rozlišovaní počas duchovných rozhovorov. Buďme odvážni v nasledovaní don Ernesta…